Listy Izabele 2. časť
Milá Izabela, sľúbila som, že Ti list dopíšem, hneď ako budem môcť a tak sedím za svojím písacím stolom vo svojej detskej izbe, oproti mne je okno cez ktoré vidím susedove okno. Nie je doma. Nikdy nie je doma. Len babička od vedľa občas nakŕmi psa priviazaného k búde, ktorý poslušne stráži dom a čaká, že azda čoskoro uvidí svojho pána. Je mi ho ľúto, ale čo ja môžem? Nie je môj a ani ma nechce. Chce jeho. Rozmýšľam Izabela, či sa mu niečo nestalo. Myslím, susedovi. Hanbím sa to spýtať. Veď uznaj, ako by vyznela otázka: „Mami, nestalo sa nič nášmu susedovi, keď nikdy nie je doma?" Ja neviem ako u Vás, ale u nás to znie príšerne. Tak čudácky. Prečo sa vlastne zaujímam o suseda a prečo dávam také otázky? Hej, isto by si mysleli, že nemám všetkých päť pokope. Zato môže môj výhľad z okna. Inak je to záhada jak hrom. Niekedy snívam o tom, že mám nadprirodzené schopnosti a vnímam aj to, čo iní ľudia nevnímajú a preto moje otázky nedávajú zmysel, ale v skutočnosti sú veľmi dôležité a majú význam. Snáď ho raz odhalím Izabela, lebo inak budem za blázna.
Dúfam, že ma mama nezavolá, že jej mám s niečím pomôcť. Nie som lenivá, ale tak nerada sa otrhávam od veci, do ktorých sa konečne pustím. Chcem Ti napísať, čo ma trápi. Nesmej sa mi prosím. Možno sú to hlúposti, veď preto o nich nikomu nehovorím, iba Tebe. Nesklam ma. Môj problém sa začal takto. Darinka je moja najstaršia sestra a pre mňa aj najobľúbenejšia. Vždy bola ku mne dobrá a nedávala mi pociťovať, že som malá. Také mŕňa nehodné povšimnutia. Tak mi hovoria ďalšie dve sestry. Žiaľ Darinka už u nás nebýva, keďže sa vydala. Ale chodí k nám veľmi často. Jej manžel totiž pracuje v Čechách a nie je skoro nikdy doma. Niekedy je u nás aj zopár dní. Momentálne nepracuje. Je na materskej dovolenke a ja som už tetou. Mám malú neterku, ale o nej Ti napíšem inokedy. Dobre?
Aďa a Kata, moje ďalšie dve sestry, boli vždy v akejsi nezhode s Darinkou. Neviem prečo, ale vždy sa mali raz priveľmi rady a raz sa neznášali. A teraz sa zase pohádali. Aďa a Kata totiž poznali skupinu mladých kresťanov zo zahraničia, medzi ktorými bol aj Frank. Nepovedali jej, že prídu k nám a Darinka sa s nimi nebavila asi týždeň. Zato sa intenzívne venovala mne. Bola som jej obľúbenou sestričkou. Ani nevedela ako ma tým potešila. Myslela som, že odteraz budeme nerozlučné a ľúbiace sa sestry, že Darinka konečne pochopila ako ju mám rada. Ona sa mi zatiaľ sťažovala na tie dve stvory, bola smutná až ma srdce bolelo. Rozhodla som sa udobriť svoje sestry, aby konečne prestala hovoriť len o nich. A ona aj prestala akonáhle boli zadobre. Ale so mnou! Zrazu som jej bola ukradnutá. Prestala som pre ňu existovať. Ja neviem, čo jej tie dve natárali, ale ľutovala som svoj dobrý skutok a prepáč napadlo ma, že tie dve nemôžu byť moje sestry. Nemohla som viac konkurovať kvetnatým rečiam o cudzincoch, ktorí za pár dní rozvíria hladinu pokojného života v našej dedine. Okrem seba som jej nemala čo ponúknuť.
Izabela, aj pre Teba som taká nezaujímavá? Veľmi by ma bolelo, ak by si nebola tým, čím si pre mňa. Nemala som to komu povedať, posťažovať sa, lebo by to nepochopili. Odbili by ma, že som zbytočne precitlivelá a že si všetko pripúšťam, že som rozmaznaná a netuším, čo všetko ma ešte v živote čaká, že sa musím naučiť byť silnou... a nerevať kvôli každej hlúposti. Možno by tvrdili, že si to iba namýšľam a preháňam a možno by mali aj pravdu, ale to by mi nepomohlo. Čo je na tom, že som precitlivelá? A nie som tvrdá? A čo ma po živote, ktorý som ešte nezažila?
Izabela, ale oveľa dôležitejší je Frank, lebo on všetko zmenil. Musím Ti Franka predstaviť. Vonku bolo horúco. Pofukoval mierny vietor, na dvore babka šúpala kukuricu, keď auto zastalo pred bránou. Babka nám prišla povedať, že už prišli tí cudzí... Takým veľkým autom. Vybehli sme von. Aďa s Katou pišťali od radosti, Darinka bežala za nimi. Ja som šla pomaly, aby som veľmi nepútala pozornosť. Vlastne som sa ani nechcela s nimi baviť. Veď hovoria len anglicky a ja viem anglicky len pár slov. Vieš Izabela, myslela som, že si s nimi nemôžem rozumieť, ale oni sú takí iní ako my. To som si všimla hneď ako prišli. Vyrútili sa z auta a rad radom začali všetkých objímať vrátane mojej prekvapenej babky v ušpinenej zástere s kukuricou v ruke. Smiali sa a všetko si zvedavo obzerali akoby prišli na inú planétu. Až mi to bolo chvíľami trápne. Boli tu len pár dni, ale to stačilo, aby úplne otočili moje dni naruby a aby sa mi o nich snívalo. Boli takí hraví, detskí, hoci všetci mali okolo dvadsiatky. Bezstarostne sa smiali a zabávali, spontánne sa navzájom dotýkali, hocikedy sa pobozkali, alebo si dievča sadlo na kolená chlapcovi... Pritom spolu nechodili.
U nás v dedine by z toho už boli klebety, že sú frajeri, alebo, že niečo spolu majú, že sú milenci... a pritom oni to robili iba tak z kamarátstva. U nás si toto kresťansky vychovaná mládež nemôže dovoliť a ja som tomu doteraz verila. Ako som im závidela, že im to všetci tolerovali len preto, že nie sú od nás. Túžila som byť jednou z nich. Veľmi som si s nimi rozumela aj keď sme sa nemali ako porozprávať. Vyvádzala som spolu s nimi, hrala sa, spievala.... Bolo mi úžasne, Izabela! Ako v inom svete. Moje dospelé sestry sú už príliš dospelé, aby sa takto uvoľnili a prvýkrát v živote mi aj oni závideli, že si to nemôžu užiť ako ja. Pritom Aďa s Katou sú ešte mladšie ako tí cudzinci, ale ja som ich nepresviedčala. Vychutnala som si ten pocit detskej pojašenej sestry, ktorú nemohli kárať, lebo tí cudzí sa bavili spolu so mnou. Super pocit! Vedela som, že skončí, len čo odídu. Vedela som, že sa to už nezopakuje, že už by mi to nedovolili, ale... Hej, usmievam sa, keď si na to spomínam.
V našej dedine nikdy neboli cudzinci. Aspoň nie toľkí naraz a takto mladí. Celá dedina o nich rozprávala a ožila. Čo ožila, žiarila! Nakazili všetkých. Ale len čo vypadnú, úsmevy zmiznú, reči utíchnu a každý sa bude ponáhľať po svojich vychodených cestách. Všetko sa vráti do starých koľají. Ja by som však chcela odísť niekde, kde to ešte nepoznám... Bože, prečo už nie som veľká? Hneď by som utiekla s nimi.
Aďa a Kata to nemohli vydržať. Vždy, keď ich nevideli "noví kamaráti", dávali mi najavo pohŕdavosť a nesúhlas s mojím správaním. Žalovali to mame a otcovi, že som ruka v ruke s Frankom stála pred fotoaparátom, alebo že som mu sedela na kolenách a keď mi dal pusu, že som mu dala aj ja, alebo že ma chytil okolo drieku. Vraj provokujem a to sa na slušné dievča nepatrí. Otec si ma hneď zavolal a ja som všetko zatĺkala a tvárila sa najnevinnejšie ako som vedela. Potom prísnym tónom dodal: "Vybavíme si to, keď odídu a už nechcem počuť žiadne reči o tebe a o tom Frantovi, či ako sa volá... Jasné?" Dalo sa neprikývnuť? Neplakala som. Aj tak si budem robiť, čo chcem. Veď je to náš posledný deň spolu a potom...? Ale čo ma potom, čo som ešte neprežila.
Izabela ani si nevieš predstaviť, čo som cítila. Záchvaty radosti. Ako keby som vstúpila do iného sveta. Zistila som, že sa dá žiť inak ako žijeme my. My sme vždy vážni a snažíme sa vyzerať dobre pred susedmi. Mladí v našej dedine sú zase takí dôležití. Moje sestry sa boja toľkých vecí. Oni sa nebáli ničoho. Túžim žiť ako oni, ako Frank a najlepšie s Frankom. Frank mal dvadsaťjeden a som mnou, mrňúskom, si rozumel. Preto mi tak veľmi chýba, Izabela. Nerozumiem, prečo mi Boh ukázal iný život ako žijem ja, oveľa krajší a hneď mi ho aj zobral. Vari mi chcel naznačiť, že sa dá žiť aj inak, ale že ja som sa narodila tu a musím žiť ten náš život, ktorý sa mi vôbec nepáči?
