Horko ťažko som si našla jedno miesto, ale na ďalšej zastávke som už počula víťazoslávne: „Prepáčte, sedíte na mojom mieste. Mám tu miestenku." Aj ja mám miestenku, pomyslela som si a ticho si balila svoje pakšametle a presúvala sa ďalej. Našla som ďalšie kupé s voľným miestom. Už som si ani časopis a vodičku nevyťahovala, pre istotu. Oproti mne sedela usmievavá mladá mníška. Bavila sa s vedľa sediacou staršou ženou tak nenútene akoby sa poznali roky. Nepoznali, bola to čerstvá vlaková známosť. Mníška bola tak pozitívne naladená celou svojou bytosťou, že som sa hneď posťažovala ako sa už druhýkrát presúvam, napriek tomu, že mám kúpenú miestenku. Mníška s chápajúcim úsmevom prikývla a hlesla: „Prosím Vás, ja som ešte len nastúpila do vlaku a zistila som, že ďalší pán má miestenku na moje miesto. Nechápem, že to takto predávajú."
Nebola by mníškou, ak by nemala ešte horší osud ako ja a tvárila sa pri tom ako stelesnenie veselosti a pokoja. To aby ste sa cítili mizerne, že reptáte pre takú maličkosť. Hneď som bola zmierená s tým, že kým dôjdeme do Košíc, presuniem sa aspoň trikrát.
O chvíľu si prisadol dedko, no vlastne ho usadila jeho dcéra. Dedko sa ledva dokázal vyzliecť a potom ťažko a hlasno dýchal. Zjavne mal v poriadku zrak aj sluch, bystro si poobzeral všetkých spolusediacich, mladá mníška ho zjavne zaujala a tak na jej zmienku o Rusku, sa hneď chytil. Začal vyťahovať fotku a už ju ukazoval oproti sediacemu pánovi. Päťdesiatnik vzal do ruky fotografiu s predstieraným záujmom (starších ľudí treba rešpektovať) a nahlas komentoval vyznamenania a medaily, ktoré mal dedko, ako mladý driečny vojak, pripnuté na vojenskej uniforme.
„Tak to ste musel byť veľmi dôležitý... Generál?" tipoval, vlastne ja tipujem, už si nepamätám, čo povedal a v hodnostiach sa nevyznám, tak radšej si tam domyslíte niečo dôležité.
Dedko prikývol a spustil: „Jajaj, Rusko, to som si za vojny užil. Spali sme v mraze, v zime, v snehových závejoch, v zákopoch. Jajaj, čo som ja všetko prežil. Rusko je obrovské a z dediny do dediny bolo aj 100-150 km a ja som bol v delostrelectve a tie veľké delá sme museli presúvať medzi tými dedinami..."
„Ja trocha Rusko poznám," povedal päťdesiatnik, „viem, aké sú tam veľké vzdialenosti..." Dedovi sa nepozdávalo, že niekto ďalší v tomto mizernom vlaku pozná Rusko tak ako on. Dodal: „Jaj, čo sme sa mi pešo nachodili, celé Rusko sme prebrodili v tých strašných závejoch a mrazoch. Veliteľ nám povedal, že nesmieme opustiť delá. Oni odišli do dediny a my sme zostali a v tých závejoch sme aj spali. To si neviete ani predstaviť..." Určite by to povedal ešte niekoľkokrát, pretože päťdesiatnik pochopil, že by nemal súperiť s dedom v jeho zážitkoch (starobu treba rešpektovať) a už len súhlasne prikyvoval, lenže v tom sa mladá mníška bezprostredne zapojila:
„A v ktorej časti Ruska ste boli?" Neobrátila sa na starkého, ktorý vedľa nej ťažko dýchal, ale na päťdesiatnika, ktorý prekvapene odpovedal, že pri Čiernom mori. Možno jej staroba nepripadala ako rešpekt vzbudzujúca a vojnové príbehy ju asi nezaujímali, rekreácia za komunizmu mala tiež svoje čaro.
„Ako dlho ste boli v Rusku?" spýtala sa. „Bol som viackrát, tak na dva týždne." „Aha, ja som bola 5 rokov v Rusku, z toho dva roky na Ukrajine," tromfla všetkých na dvadsať rokov vyzerajúca mníška. Ale mníšky vyzerajú vždy mladšie ako v skutočnosti sú. Päťdesiatnik sa nedal. „Za totality bolo možné ísť len na určité miesta a aj pri mori nás vypustili len na jeden ostrov, to aby sme nevideli biedu okolo. Tam nám pripravili všetko ako na západe. Mali sme vyhradený hotel a okolie, strážili nás ako vo väzení..." Mníška dobre vedela napriek svojmu veku, ako sa (ne)dalo cestovať počas komunizmu do Ruska. Začala sypať rôzne historky, ironizovala, skryto sa vysmievala a päťdesiatnik len prikyvoval. Dedko bol v Rusku ešte počas vojny, tak ten bol vyradený z hry.
„Ja nechápem, čo sme sa od nich chceli učiť. Sú sto rokov za nami. Žijú ako v stredoveku. Veci, pre nás samozrejmé, nepoznajú. Moju gitaru považovali za zbraň. A oni mali byť vzorovým národom pre Slovákov...?"
Päťdesiatnikovi sa to veľmi nepáčilo, lebo na rekreácii pri mori asi zažil celkom milé chvíľky, preto mal potrebu Rusov obhájiť. „Ale sú veľmi srdeční..." Dedko, ktorí doteraz mlčal, sa pohotovo pridal k tvrdeniu a ešte pritvrdil. „Nepoznám srdečnejších ľudí ako sú Rusi. My sa chválime s pohostinnosťou, ale na nich nemáme."
Mníška je preto mníškou, aby si ľudí získavala dobrotou a táto to vedela dokonale, preto sa nenechala vyviesť z miery a milo prisvedčila: „To máte pravdu, aj tí najchudobnejší Rusi, ktorých sme spoznali, boli ochotní sa s nami podeliť o ten kúsok jedla, čo mali. A niektoré ich jedlá boli aj celkom chutné." Prešla plynulo na menej nebezpečné témy, veď o jedle sa každý baví bez urážky a osočovania. Zavládla zhoda nevídaná. Tri generácie, tri pohľady na Rusko. Jeden počas vojny, druhý za komoušov a tretí postrevolučný v rámci misii a charity. Aké fascinujúce - v jednom kupé v tom istom vlaku.
Mladá mníška sa začala baliť, všetkých milo pozdravila a vystúpila. Pani, s ktorou sa rozprávala ešte pred témou „Rusko", smutne poznamenala: „Škoda takého mladého pekného dievčaťa. Taká komunikatívna a milá a takto dopadnúť." krútila nechápavo hlavou.
Znelo to ako rozlúčka nad nebožtíkom a päťdesiatnik sa pridal: „Bola veľmi životaschopná a nebála sa povedať si svoj názor:" A dedko, ktorý vyzeral, že nedožije zajtrajšieho dňa, dodal: „A taká pekná bola! Tá by si mohla nájsť chlapov."
Napadlo ma, keď som si ich všetkých vypočula, že tento nárek bol vlastne celkom pochopiteľný, mníška ich svojim zvonivým hlasom, ráznymi vetami, mladosťou a skúsenosťami úplne dostala. Bolo jej plné kupé. Bola všade a nie nejako nútene, ale úplne prirodzene. Aj mňa dostala svojou asertívnosťou a pritom milotou. Ale prečo by ju mala byť škoda? Prečo tá ľútosť? Lebo mníška ma byť nevýrazná, nudná, tichá, škaredá...? Nech to vyznelo akokoľvek, bola to poklona! Ale nie Rusku, mníške!
