Lungo drom – dlhá cesta I.

Autor: Ivana Kaduková - Adamcová | 12.7.2005 o 8:49 | Karma článku: 11,32 | Prečítané:  6802x

Čo ešte všetko nevieme  o Rómoch, alebo štvanci bez domova...

Bývala som v dedinke na východnom Slovensku, kde bolo veľa „cigánov“. Dnes je to už polovica dediny. Keď som ešte chodila do školy, v každej  triede  bolo priemerne asi sedem až desať cigánov. Teraz už „gadžovia“ (nerómovia) chodia do školy v meste a z mojej bývalej školy sa stala „cigánska“.
Celé letá som trávila na rybníku, kde som sa naučila plávať a skákať „rybičky“ a „šipičky“. Cigánov som vnímala len ako malú hŕstku čvachtajúcich sa detí na druhej strane rybníka, kde bolo bahno. Neodvážili sa kúpať s nami na hrádzi. Dnes, odhliadnuc od toho, že rybník je značne znečistený, patrí celý cigánom. Gadža vidno len sem tam, ak nájde odvahu na pár minút vliezť medzi početné rómske rodinky so psami, a s domácimi „vecičkami“ (hrnce, bycikle..., niekedy aj auto), ktoré treba vyumývať.
V prvom ročníku som milovala Julku Korovú, lebo som ju mohla pod brezou pred naším domom na lavičke učiť čítať a písať a veľmi sa mi to páčilo. Cítila som sa v šiestich rokoch veľmi učiteľsky... a užitočne. Jej brat ma síce v puberte za školou "poobchytkával", čo sa neobišlo bez sĺz, zlosti a hanby dokopy, ale na Julku som nenechala dopustiť. Nikdy nezabudnem na jej hanblivý úsmev. 
A ešte mi nedá spomenúť tetu Marču, ktorá akosi dodnes „patrí“ do našej rodiny. Pomáhala na záhrade babke (sem-tam aj okolo domu) za zemiaky, zeleninu. Zo zabíjačky sa jej ušli „hurky“(jaternice) a slanina a občas si požičala aj peniaze, ktoré potom vracala. Ešte aj dnes sa ocitne v tom kolotoči požičiavania a vracania, aj keď už babku (banku) nahradila moja mama, sestra a dokonca moja neter, ktorá má občas najviac peniažkov.
Žila som medzi nimi tak dlho, a predsa som o nich nič nevedela. Rom gadžeske ča akor manuš, kana dural avel (Gadžo považuje Róma za človeka, iba keď ho vidí v diaľke). Vedela som len to, čo kolovalo po dedine: sú neporiadni, špinaví a smradľaví, nevedia gazdovať s peniazmi, nechcú robiť, sú vulgárni a agresívni, pijú a sexujú aj s vlastnými deťmi a nič im nie je sväté... Jasné, bolo zopár výnimiek, ktorých si aj gadžovia obľúbili, ale tí boli v menšine. Samozrejme za to, akí sú neschopní a ako žijú, si môžu sami.
 
Kto vlastne sú? Podradná rasa bez vlastného jazyka, histórie a predstáv? Áno, tak sa mnohokrát cítia vďaka nám, tak spievajú aj vo svojich nostalgických piesňach o sebe ako o ľuďoch bez domova, bez koreňov, ako o ľuďoch na ceste...
 
Ale odkiaľ prišli a kam kráčajú na svojej ceste? To ma vždy zaujímalo. Veď sú to moji susedia a ľudia a sú tak nesmierne iní ako ja!
 
Keď som trocha pričuchla k rómskej histórii a kultúre, uvidela som ich úplne v inom svetle. Pochopila som veľa vecí z ich života a správania a mnohé zážitky z minulosti mi zapadli do seba ako taká mozaika a zrazu som mala pred očami úplne iný obraz ako doteraz. Nevidela som ich ako ideálne deti vetra, ani ako najväčších vyvrheľov sveta, dementov, ktorí nezvládajú ani základnú školu, ale videla som celok, ktorý mi dával konečne zmysel a pochopila som, prečo sú tak strašne iní a vzdialení...
 
Uvidela som národ putujúci z Indie, ktorý asi okolo 14. storočia dorazil do feudálnej Európy. Nikto nevedel odkiaľ prišli a tak vznikali rôzne mýty o ich jazyku, o ich spôsobe života. Boli záhadní a tajomní. Mnohí z nich sa vydávali za kajúcich pútnikov z „Malého Egypta“ a teda boli prijímaní celkom kladne. Väčšinou veštili a v tej dobe to bolo celkom atraktívne povolanie (meno Gypsies, Gitani, Gitanos... majú prazáklad v legende o egyptskom pôvode Rómov). Až v 18. storočí bol odhalený pôvod rómskeho jazyka a súvis s indickým sanskrtom. Meno „cigáni“ má tiež svoju históriu a nie je to hanlivé pomenovanie ako to dnes poväčšine chápeme. Na ostrove Korfu vzniklo rómske léno - feudum Atsinganorum (existovalo až do 19. storočia). A z histórie sa dozvedáme, že existovala skupina ľudí „Atsinganos“(stotožnenie s náboženskou sektou v Grécku), ktorá mala isté privilégia. Odtiaľ pomenovania ako Zigeuner, Zigojnere, Tsiganes, Zingaros, Cigáni atď. Roku 1417 cisár Žigmund dal „vojvodovi“(velil niekoľko stovkám Rómov; vodcovia si hovorili aj grófovia, princovia, kniežatá) doporučujúci list, ktorým sa zaručovalo dobré zaobchádzanie. V 16. storočí dochádzalo k oslabeniu rómskej migrácie a začali sa niektorí usádzať uprostred regiónov a národov. Keďže sa rozvíjal obchod a remeslá, aj Rómovia sa venovali remeslám a zato ich šľachta chránila, ale nie dlho. Ak začali znova migrovať, bolo to z dôvodu perzekúcie (prenasledovania). Katolícka stredoveká cirkev ich odmietala ako pohanov a protestanti počas reformácie ich odmietali, lebo prichádzali z katolíckych krajín. Ak mali kočovné povolenia z jednej krajiny, v inej ich nemuseli akceptovať. Každý kúsok pôdy už niekomu patril. Mnohé remeselné cechy ich považovali za votrelcov, a tak keď nemali povolenie na vykonávanie remesla, nútili ich k ilegálnemu remeslu, k žobraniu i krádežiam. Aj spôsob reči, obliekania a nomádsky spôsob života ich čoskoro vyčlenil a klasifikoval ako čarodejníkov, lúpežníkov a pôvodcov chorôb. Začalo sa obdobie tvrdého prenasledovania. V Nemecku ich mohli beztrestne zabíjať. „Cikana kdo zabije, z řádneho mordu viněn býti nemá.“ (r. 1548, Augsburský snem) Niekde existovali plagáty, či pútače s výstrahou, že čo ich čaká, ak ihneď neodídu a nemysleli tým susedskú pohostinnosť. V 18. storočí v Holandsku Rómovia úplne vymizli kvôli beztrestnému zabíjaniu. Za vlády Márie Terézie  a Jozefa II. začala asimilácia rómskeho obyvateľstva. Bola im pridelená pôda, museli sa vzdať vlastného oblečenia, jazyka, dokonca nesmeli medzi sebou uzatvárať manželstvá. Tresty boli samozrejmosťou (napr. palicovanie).
V r. 1845 bolo kočovanie zakázané, ale remeslá povolené. Ich situácia sa nezlepšila, často sa im zakazovalo cestovať, postaviť si dom, pohybovať sa vo väčšom počte (než v dvojiciach a trojiciach). Ich koexistenciu s ostatnými národmi tvorili len zákazy!
V medzivojnovom Českolovensku bola zavedená povinná evidencia a daktyloskopická zbierka rómskeho obyvateľstva (r. 1925; Neskôr počas vojny pomohla Nemcom k rýchlemu vyhladeniu „nežiadúcich“ národov). Rómovia boli vnímaní ako kriminálna a asociálna skupina obyvateľstva. 
Počas 2. svetovej vojny vytiahla do boja proti Rómom rasová politika Adolfa Hitlera. Stali sa občanmi druhej triedy. Židia a Rómovia sú neárijské rasy (po nich sme nasledovali my – slovania). Bol zriadený „Ústav pre rasovú hygienu“ Ministerstvom zdravotníctva v Berlíne, ktorý mal za úlohu skúmať „cudzie“ rasy. Cieľom bolo násilne sterilizovať Rómov, všetkých zaregistrovať, aj miešancov a dokonca aj osoby, ktoré viedli „cigánsky spôsob života“ (rozumej = nomádsky) a poslať ich do zberných táborov. Nažive mal zostať len obmedzený počet, ktorí by žili v kmeňových spoločenstvách z dôvodu zachovania živého múzea. Nemeckí Rómovia boli prevezení do Poľska a Osvienčim evidoval 20 923 Rómov (z toho 1700 bolo prevezených rovno do plynových komôr, lebo boli infikovaný týfusom). Asi 94% Rómov v Osvienčime zomrelo. V Európe, v krajinách obsadených Nemcami, bolo zabitých viac než pol milióna Rómov. Na Slovensku po vojne zostalo niekoľko desiatok rómskych rodín. Veľa z nich násilne presunuli do priemyselných oblastí v Čechách a na Morave. Začal sa program prevýchovy: pracovať a ubytovať sa; likvidácia negramotnosti povinnou školskou dochádzkou; usadenie kočovných cigánov (zákon z r. 1958 o zákaze kočovania postihol hlavne Vlachike Roma - vlašskí Rómovia - „olašáci“ ); sociálna asimilácia medzi ostatné obyvateľstvo (ÚV KSČ razil politiku, ktorej základom bolo sociálne a kultúrne vyrovnanie, prispôsobenie a splynutie s „vyššie“ stojacou kultúrou prostredia); začala sa likvidácia osád a hlavne v oblastiach turistického ruchu; povinná urbanizácia a umiestňovanie Rómov do miest (tzv. riadený rozptyl medzi obyvateľstvo); presun do českých miest s nízkym počtom Rómov; zriadené boli špeciálne školy, kde sa k rómskym deťom pristupovalo ako k mentálne retardovaným... Sociálny status sa tak mal vyrovnať a odstrániť odlišnosti medzi majoritou a minoritou. Komunistický režim vnímal príčiny problémov s rómskou komunitou hlavne v sociálnej zaostalosti. Komunisti nepripúšťali etnickú, či národnostnú determináciu Rómov vrátane takých atribútov ako národné odlišnosti, či materský jazyk, kultúrne tradície, hodnotové orientácie, profesné, či obživné možnosti. Rómovia si rýchlo zvykli na paternalistickú socialistickú štátnu pomoc, na ktorej sa čoskoro stali závislí. Rómske deti boli podrobené povinnej školskej dochádzke, ktorá síce pomohla znížiť negramotnosť rómskych detí, ale zároveň povrchnou a násilnou zmenou priviedla ich k pohŕdaniu vlastnou krvou, vlastnou etnicitou, svojim jazykom, a tým, čo ich predkom dávalo takú obrovskú životaschopnosť. Nikoho z nás totiž nezaujímalo, prečo Rómovia nemajú vzťah k vzdelaniu a prečo v ich hodnotovom svete nefiguruje rovnako vysoko cenené vzdelanie ako je to u nás.
Rómske deti v školskom prostredí, ktoré pre nich bolo absolútne neprirodzené a cudzie, strácali prirodzené sebavedomie svojich predkov. Socialistický spôsob učenia naozaj nebol systémom, ktorý by vychovával akékoľvek sebavedomie, a nie to ešte rómske. Ani dnes tomu nie je inak. Rómske deti si zvykli v „bielom prostredí“ (pre deti bola škola často jediným kontaktom  s bielymi) na permanentný neúspech v cudzom svete, ktorý pripisovali svojmu rómskemu pôvodu. Postupne sa prístup k nim vnímal ako prístup k sociálne patologickej skupine. Mnohí Rómovia sa s tým stotožnili. Posilnilo to v nich pocity menejcennosti, neistoty, subjektívne bolestnej ublíženosti, straty vlastnej histórie a tradícií, závislosti a latentnej agresivity.
 
Často vyčítame Rómom ich malú prispôsobivosť „normálnemu životu“. Ale málokto si už uvedomuje, že ich vnímanie sveta bolo formované dlhými rokmi nomádskym spôsobom existovania, čo je presný opak nášho usadeného, na pôdu viazaného života. Nomádsky, kočovný spôsob života sa viaže s neustálym pohybom, cestou, neviazanasťou sa na budúcnosť, krátkodobé plánovanie, či žiadne plánovanie, vysoká prispôsobivosť momentálnym podmienkam niektorého národa s cieľom prežitia (môžete to nazvať prefíkanosťou a neustálym klamaním, ale aj to je spôsob prežitia v cudzom národe, ktorý ich chce ovládnuť). Náš spôsob života formovali ročné obdobia, viazanosť na pôdu a z nej pochádzajúcu úrodu. Z toho vyplýva dlhodobé plánovanie, budovanie si pevných základov na určitom mieste, viazanie sa na jedno miesto, pôdu, na majetok, na čas (niektoré rómske komunity nevedia dodnes určovať čas, poznajú len leto a zimu, teplo a chlad)...
Dokážem pochopiť, že Rómov nezaujíma budúcnosť ani deň rozvrhnutý do presných časovo vymedzených úsekov. Chápem, že padá akékoľvek dlhodobé plánovanie, či záujem o šetrenie na horšie časy. Neexistuje starosť, čo budeme zajtra jesť a piť, lebo existuje len dnes. Chápem, že ich teda nezaujíma ani vzdelanie, lebo aj to sa viaže na dlhodobú investíciu do budúcnosti. Rómovia sú národ prítomnosti a ako národ prítomnosti nemôžu normálne fungovať v spoločnosti, ktorá je plne pohltená budúcnosťou. Inštinkt prežitia, ktorý je u Rómov tak silne vyvinutý spočíva v neviazanosti sa na žiadnu inú kultúru, národ, či cudzí spôsob života. Poznať jazyk národa, v ktorom sa práve nachádzajú, to áno, to pomáha prežitiu, ale zabudnúť na ten svoj, je nemysliteľné.
Samozrejme je otázne, čo zostalo dnes po tvrdej asimilácii z pôvodných zvykov... Ale kto z nás by prežil v takých tvrdých násilných podmienkach a zachoval si „to svoje“, hlavne ak „to svoje“ je vnímané ako niečo menejcenné, nežiadúce pre civilizáciu, nežiadúce pre „normálnosť“?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

V Kočnerovej kauze je nový posudok, potvrdzuje falšovanie zmeniek

Rusko podpísal zmenky po roku 2013, nie v roku 2000.

Dnes píše Matúš Ritomský

Fico a Danko musia rozdeľovať

Iba tak zabránia zmenám v spoločnosti, ktoré by ich zomleli.

SVET

Mayovej sa rozpadá vláda, odstúpili už dvaja ministri

Ministri sú proti návrhu dohody.


Už ste čítali?